Prorocký dotyk
Jedna prorocká
Túto kázeň som mala výnimočne dokončenú už v sobotu ráno. V ten deň sme mali seniorátne stretnutie presbyterov.
Bolo veľmi vydarené.
Okrem iného brat senior vyzýval, aby sme ľuďom kládli otázky, prečo chodia do kostola,
prečo veria,... Vraj, je to dôležité.
Som rada, že som ho poslúchla.
Dokonca skôr, ako to vyslovil:)
Máme múdreho brata seniora.
6.Pôstna nedeľa, Palmarum
Služobník Hospodinov
S čím sme prišli do chrámu dnes?
Niečo nás rozhorčuje?
Niečo trápi?
Máme bolesť na tele, duši?
Prišli sme sem po radu, uzdravenie?
Alebo sme prišli ďakovať a chváliť?
Všetci sme tu vítaní!
Nech prežívame čokoľvek.
Nech sa v životnej púti práve nachádzame kdekoľvek.
Sme tu na správnom mieste.
Sme tu v správnej spoločnosti.
Sme tu v dome nášho Pána.
Sme tu doma.
Nemusíme sa pretvarovať, nemusíme sa na nič a na nikoho hrať.
Ani na silákov, ktorí všetko zvládajú.
Nemusíme.
Len prijímajme to, čo každý potrebuje.
Iz 50,4-9 Poslušnosť a vernosť služobníka Hospodinovho
Fil 2,5-11 Láska a pokora
Mt 21,12-17 Vyčistenie chrámu
„Potom Ježiš vošiel do chrámu, vyhnal všetkých, ktorí predávali a kupovali v chráme, peňazomencom poprevracal stoly a predavačom holubíc lavice a riekol im:
Napísané je: Dom môj je domom modlitby, ale vy robíte z neho peleš lotrov.
Tu pristúpili k Nemu v chráme slepí, chromí a uzdravoval ich. A keď veľkňazi a zákonníci
videli divy, ktoré činil i deti, ktoré volali v chráme: Hosana Synovi Dávidovmu!
Namrzeli sa a povedali Mu: Či čuješ, čo títo hovoria?
Ježiš im odpovedal: Áno! Či ste nikdy nečítali:
Z úst nemluvniatok pripravil si si chválu?
Nato ich opustil, odišiel z mesta do Betánie a tam prenocoval.“
Drahé sestry, milí bratia v našom Pánovi Ježišovi Kristovi!
Musím povedať, že nikdy som si tento text nevšimla inak, len ako vyčistenie chrámu.
Inými slovami: evanjelisti opísali spravdlivé rozhorčenie.
Aj vy ste to tak vnímali?
Až prednedávnom som si všimla a hneď ma to zaujalo, že za Ježišom v tej dobe, keď toto urobil prišli slepí, chromí a uzdravoval ich.
Dokonca aj deti, ktoré volali „Hosana Synovi Dávidovmu.“
Možno preto, že jediný evanjelista Matúš zaznamenal aj tento pre mňa dôležitý moment.
Často sa tento text používa, nechcem povedať zneužíva.
A to vtedy, keď ho ten, kto o tomto príbehu hovorí, v sebe práve prežíva. Vysvetlím.
Aj ja som mala obdobie, keď som tento text, túto udalosť zo života Pána Ježiša veľmi rada používala. Dnes viem, že som ho využívala, možno až zneužívala. Ale s istotou viem aj to,
že sa Pán Boh za to na mňa nehneval a pochopil ma.
Tak ako chápe každého jedného v akejkoľvek situácii.
Nič nevyčíta, s láskou na nás hľadí, naďalej nás obdarúva svojou milosťou, darmi, vzácnymi ľuďmi a vôbec všetkým, čo potrebujeme k životu.
A je k nám hodne trpezlivý, dlhozhovievajúci, kým pochopíme a posunieme sa o krok vpred minimálne v svojom zmýšľaní. Konanie samozrejme nasleduje onedlho potom, keď nám svitne.
Keď nás osvieti.
Aj mne raz svitlo.
Aj mňa raz, teda dúfam, že nielen raz, osvietilo.
No tento Ježišov počin som používala vždy vtedy, keď som cítila nespravodlivosť.
Nespokojnosť.
Nepokoj.
Spravodlivo som sa rozhorčovala, rozhorľovala, keď nechcem použiť výraz rozčuľovala,
nad dianím v cirkvi, v zbore.
My predsa nie sme hlúpe ovečky, ktoré sa inými vraj kresťanmi, nech sú v akomkoľvek cirkevnom postavení, nechajú len tak učičíkať.
Aj my máme svoj rozum.
Aj my máme svoju hodnotu.
Aj my sme predsa rovnocenné Božie deti.
Máme rovnaké práva i rovnakú zodpovednosť.
Ak cítime, že to nie je košer, ak vnímame, že to nie je s kostolným poriadkom, musíme sa ozvať.
Ak teda toto, sestry a bratia, vo svojom vnútri prežívame, ak tým žijeme, ak to v nás vrie, lebo túžime, po potrebnej zmene, znie nám toto Ježišove správanie priam ako jasný blesk z neba.
Ako jednoznačné znamenie.
Nie je to bombastické?
Nie je perfektné podložiť si svoje zmýšľanie, nech je akokoľvek dobre myslené, týmto zmýšľaním?
„Vidíte, tu na tomto príbehu vidieť, že Ježiš sa vedel spravodlivo rozohniť. Vedel povedať pravdu.
A nielen povedať. On – Boží Syn, čo hovoril a dokazoval lásku sa ale vedel aj rovnako nahnevať
a nastoliť poriadok.“
Neviem, pozná to niekto z vás?
Prežívate náročné obdobie, vidíte nedostatky, chyby, ktoré sa dajú odstrániť, ale niekto sa nie a nie pohnúť z miesta, zmeniť zmýšľanie...
A vy všetko vidíte, chcete a viete omyly napraviť.
Len vás nik nepočúva, nevníma.
Nemáte spolupracovníkov, niekoho, kto by bol s vami, stál za vami, o koho sa môžete oprieť...
Tak ste sám.
Ako kôl v plote.
Pripadáte si ako hlas volajúci v púšti.
A zrazu sa v Biblii, v živote inak veľmi pokojamilovného, láskavého Pána, ktorý volá po odpustení, láske, prináša ľuďom do ich situácie pokoj, objavia takéto slová, takéto jednanie.
No nie je super sa oprieť o takéto správanie svojho Majstra?
Osobne som si svoju rozhorčenosť v podobných situáciách veľmi rada posilovala Ježišovým konanín.
Ježišovým urobením poriadku.
Ježiš rázny poriadok dokonca urobil v kostole.
Ba viac.
Ježiš nastolil poriadky v kostole medzi Božími služobníkmi.
Medzi tými, ktorí slúžili. Mal byť predsa vďačný, že sú ľudia, ktorí pomáhajú pripravovať všetko okolo bohoslužieb. A čo urobil Ježiš?
V kostole na nich kričal!
Dokonca všetko, čo mali pripravené a bolo to nesmierne potrebné na bohoslužby –
On povyhadzoval. Porozbíjal. Zničil!
A ešte medzi svedkami.
Pred ostatnými, pred obyčajnými ľuďmi, ktorí mali ich dôležité služby používať a vážiť si ich.
Ono teraz to asi každý vníma podľa toho, kým sa cíti byť v príbehu.
Ozaj, kým sa cítime byť v tomto príbehu?
Tí, ktorí pracujú, makajú, snažia sa, pravidelne odvádzajú peniažky, teda robia všetko,
aby to v tej Božej cirkvi ako-tak fungovalo?
Ak sa takto vnímame v príbehu, je tento príbeh vnímať, prežívať asi pre nás nesmierne náročné.
Veď tu Ježiš ničí našu prácu, našu námahu, naše sily, naše peniaze.
Týmto počinom predsa Ježiš znehodnotil, ponížil nás samých.
Ako si to dovolil?!
My tu roky makáme, drieme, vynakladáme svoj čas, peniaze, svoje často aj posledné sily.
A On, ktorý nás má podporiť, vyzdvihnúť, oceniť, nás miesto toho verejne obviňuje, degraduje, doslova masakruje.
Čo sme teraz v očiach tých ľudí?
Spôsobiť takýto bum nebolo jednoduché a samozrejme to muselo mať dôsledky.
Ježiša neznášali práve títo, ktorí robili – dnes povedzme v cirkvi – v Božom ľude najviac.
A popravde - vôbec sa im nečudujem.
Nie je to na naštvanie?
Nie je to na odsúdenie, zabitie?
Príde niekto, kto sa robí Niekým, dokonca sa sám nazýva Boží Syn!
Príde a posudzuje nás.
On likviduje naše staré, dobré tradície!
Naše pravidlá!
Roky fungovali.
Ľudia nás poslúchali, brali.
Všetko bolo fajn.
Teraz príde Niekto a naše základy od počiatku ničí.
Úplne inak túto situáciu, tento Ježišov počin hodnotím, prežívam, vnímam ak som práve teraz ten, kto potrebuje Ježišovu pomoc.
Keď som chorý, ranený na tele, na duši a potrebujem Jeho láskavý záujem, Jeho milý prístup,
Jeho dobrosrdečnosť.
Jednoducho som ten, kto potrebuje Ježišovu prítomnosť.
To je opak ako ten, kto čakal ocenenie. Kto si vôbec neuvedomoval svoje potreby a svoju závislosť do niekoho. Ani od Toho, kto mu dal život a príležitosť byť užitočný, osožný ostatným.
Ja som teraz ten, kto si uvedomuje svoju odvislosť od Niekoho.
Som ten, kto práve potrebuje naplniť svoje potreby. A je jedno či som chorý na tele, alebo na duši. Je jedno či potrebujem uzdraviť ranu, nejakú časť tela, alebo celé telo.
Alebo potrebujem vyčistiť myseľ, či naplniť srdce láskou, dušu pokojom.
No som ten, kto si jednoznačne uvedomuje, že jeho život, jeho služba iným je odvislá od toho, čo, koľko a od koho niečo prijme.
Nie som ten superman, čo všetko zvládne sám a nikoho nepotrebuje, pretože všetko vie najlepšie.
Ja som ten, ktorý potrebuje pri sebe niekoho mať, lebo sa cíti sám a zranený.
A potrebuje, chce, veľmi túži, aby mu bol lepšie, aby mal lepší, kvalitnejší život.
Pretože už ďalej takto nevládze.
A tiež preto, že veľmi túži byť užitočný.
Duša mu prahne po tom, aby aj on mohol žiť naplno.
Aby sa mohol radovať a pomáhať iným.
Aby aj cez neho ďalej prúdil život k iným.
Tak ako tie deti, ktoré pribehli.
Možno sa cítim ako to dieťa, ktoré práve teraz nepotrebuje vôbec nič.
Nič ho nebolí.
A práve má v sebe všetko.
Radosť, pokoj, istotu, že je milované.
Tak sa len teší, spieva, vyskakuje, tlieska, tancuje.
Možno je trochu viac hlučný.
Možno niekoho otravuje svojou prílišnou radosťou.
Niekto sa nerád pozerá ak sa niekto má lepšie ako on sám.
Niekto považuje za neprimerané v kostole tancovať, tlieskať, radovať sa.
Niekto si myslí, že v kostole je len tiché miesto, kde ľudia majú byť iba skormútení, smutní, trudní. Hovoria tomu pokorní, zbožní.
Preto sa sťažujú a vyčítajú ako farizeji a zákonníci v našom príbehu.
S údivom na deti pozerali.
Samozrejme breptali, chceli u Ježiša vyvolať výčitky svedomia.
No On ich odbil jednoduchým výrokom:
„Či ste nikdy nepočuli: Z úst nemluvniatok a kojencov pripravil si si chválu?“
A potom?
„Na to ich opustil, odišiel z mesta a tam prenocoval.“
Nechal nám správu evanjelista Matúš.
Žalm 69,2.4,14-19
Veľmi ma zaujalo Ježišove následné správanie.
Najskôr takmer nemiestne rozhorčenie.
Ale vidno, že mal jasno v tom kde, prečo. Neprenášal to na iných.
Akonáhle prišli slepí, atď, s láskou sa im venoval. Nekričal, nehundral,...
Pri nich robil, čo mal.
Slúžil im.
Uzdravoval ich.
A keď prišli deti?
Tešil sa s nimi.
A...
Zastával sa ich.
Obhajoval ich.
A ako sa Ježiš správal pri farizejoch a zákonníkoch?
Opustil ich.
Nehádal sa s nimi.
Nepresviedčal.
Ani nevysvetľoval.
Povedal jednu jedinú vetu.
Citoval Žalm Dávidov.
Božím slovom osvetlil ich počínanie, tým pádom i svoj postoj a odišiel.
Svoje kázanie skončím, čím som dnes bohoslužby začala.
S čím sme prišli do chrámu dnes?
Niečo nás rozhorčuje?
Niečo trápi?
Máme bolesť na tele, duši?
Prišli sme sem po radu, uzdravenie?
Alebo sme prišli ďakovať a chváliť?
Všetci sme tu vítaní!
Nech prežívame čokoľvek.
Nech sa v životnej púti práve nachádzame kdekoľvek.
Sme tu na správnom mieste.
Sme tu v správnej spoločnosti.
Sme tu v dome nášho Pána.
Sme tu doma.
Nemusíme sa pretvarovať, nemusíme sa na nič a na nikoho hrať.
Ani na silákov, ktorí všetko zvládajú.
Nemusíme.
Len prijímajme to, čo každý potrebuje.
Ak sme chorí, poďme za Ježišom, nevšímajme si iné, nedajme sa ničím a nikým odradiť.
Buďme skalopevne presvedčení, že Ježiš je náš najlepší Lekár a naša najväčšia láska, ktorá sa miesto nás obetovala, aby my sme žili. Aby sme my, ja, ty, mali život. A to hojný život.
Ak sme spravodlivo naštvaní, riešme veci, hovorme o nich.
Ale najskôr to skomunikujme s Pánom Bohom.
Možno je to len škola pre nás osobne.
A čo robiť, keď máme radosť?
Tešme sa.
Tancujme.
Skáčme.
A spievajme.
Oslavujme nášho Pána.
Amen.
Toto kázanie som si zopakovala v inom cirkevnom zbore.
Na tomto mieste sa po tomto kázání spustila vlna honu na čarodejnicu.
Netušila som totiž, že jedna sestra pravidelne dáva pomerne veľkú čiastku každý mesiac do kasy.
Tak neviem.
Žeby Slovo neminulo cieľ?
Premýšľala som, či túto skúsenosť sem dám.
No rozhodla som sa, že áno.
Aj to totiž patrí k životu.
Aj to patrí k službe.
Aj to patrí ku kázaniu.
Nakoniec, každý z nás je z času na čas konfrontovaný k podobným otázkam.
Teraz je k tomu čas.
Položiť si ďalšie osobné otázky.
Tak si položme ruku na srdce a v úprimnosti si pred Pánom Bohom odpovedajme.
Dotklo sa ma niekedy Slovo, slovo?
Čo vo mne spôsobilo ono dotknutie?
Ako som sa cítil?
Ako som reagoval?
Čie Slovo, slovo sa ma vlastne dotklo?
Čo môžem v svojom myslení zmeniť?
Ako sa na to môžem ešte pozrieť?
Čo môžem zmeniť v svojom živote?
Chcem niečo zmeniť?
Prečo?
Pre koho?
Čo chcem na ceste viery ešte zažiť?
Čo som preto ochotná urobiť?
Na čo sa najviac na ceste viery teším?
Z čoho, z koho mám strach?
Chcem to prekonať?
Čo všetko som už na tejto ceste viery zvládla?
Čo je cieľ môjho života?
Čo je cieľ mojej cesty viery?
