Otec l
Na Slovensku máme Biblickú školu, ktorá pomáha nielen deťom, laikom, ale i nám farárom posúvať sa vpred, a tým otvárať nové možnosti služby ľuďom.
Otvorila aj nový seminár Služba pre chorých, zomierajúcich a pozostalých.
Tento seminár, na ktorý sme chodili poctivo každú druhú sobotu do Martina dva školské roky mi dala veľmi veľa.
Okrem iného ma učila aj tak potrebnej pokore.
Aby som vodu nekázala a víno nepila, musela som, - tak som to v svojom vnútri cítila -
vyjsť s pravdou von.
Nedeľa po Vstúpení Krista Pána na nebo
„Alebo či je medzi vami otec, ktorý by podal synovi kameň, keď si pýta chleba?
A keď si pýta rybu, či mu podá škorpióna?
Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dať dobré dary svojim dietkam,
o čo skôr dá otec nebeský Ducha svätého tým, ktorí Ho prosia?“
Evanjelium podľa Lukáša 11,11-13
Už vás, drahé sestry a bratia, niekto sklamal?
Asi si myslíte, prečo sa pýtam takú samozrejmosť.
Každého, už i malé dieťa niekto sklamal.
A nie raz.
Až priveľmi často zažívame podobné zármutky duše...
No dnes sa vás to nepýtam len tak.
Dnes si chceme povedať niečo viac, ako len to, že sme často sklamaní, zarmútení,...
Lebo to by bolo skutočne málo, zistiť, skonštatovať, že v sebe nosíme takéto bremená...
Včera sme úspešne ukončili školský rok na Biblickej škole.
Záver spoločného popoludnia bol nádherný.
Z celého školského roka sme mali veľa zážitkov.
Spomínali sme.
Potom sme prijali spoveď s Večerou Pánovou.
Iste ste si, sestry a bratia všimli, že už dva týždne ste nedostali kázeň do rúk.
Nemohli ste.
Nevládala som.
Nebolo vo mne to, z čoho by som čerpala, čo by som mohla následne odovzdať.
Písanie kázania nie je ako umývanie riadu, dlážky, aj keď aj tam sa človeku niekedy nechce, nemá síl.
Ale písanie kázania, sú veci duše.
Ak je tá prázdna, vyprahlá, nemá čo ponúknuť iným.
Ak je plná smútku, sklamania, iné nemôže dať.
A toto som vám, drahé sestry a bratia nechcela dať.
Včera som aj ja bola počas bohoslužieb na Biblickej škole na Spovedi s Večerou Pánovou.
Ani si neviete predstaviť, čo som prežívala pri spovedných otázkach, pri prijímaní darov Večere Pánovej.
Ako by som to vyjadrila?
Bol to nádherný pocit.
Cítila som sa ako dieťa, ktoré je závislé na starostlivosti niekoho iného, túži po niečom, čo nevie samo dosiahnuť, ale je to pre jeho život veľmi podstatné. A v úprimnej prosbe, adresovanej konkrétnej osobe to dostane.
A keď to dostane, naplní ho veľká radosť, vďačnosť, dostane zmysel života, chuť žiť, a hlavne – má silu ďalej kráčať životom, prežívať hoc aj ďalšie sklamania, no už bez toho, aby cítil sklamania, podrazy.
Necíti to, nemá potrebu odovzdávať toto ďalej, lebo má v sebe vďačnosť, lásku, silu milovať aj nepriateľov.
Prečo Vám toto všetko hovorím, sestry a bratia?
- Lebo viem, že každý z času na čas máva taký problém. Aj ten, kto si ho nechce priznať.
- Tiež preto, lebo som sľúbila, že sa budeme hlbšie zaoberať sklamaním.
- Aj preto, lebo všetci v kútiku srdca túžime mať v sebe viac lásky, sily zvládať ťažké životné situácie.
- Preto, lebo cítime, vieme, ako nás ničí hnev, neodpustenie iným kvôli sklamaniu vykonané na nás.
- A tiež preto, lebo je po sviatku Vstúpenie Krista Pána na nebo a pred nami je slávnosť Zoslania Ducha svätého.
Teda teraz je najvhodnejší čas využiť príležitosť Ježišových zasľúbení a zároveň najvhodnejší čas prosieb o tieto dary.
Povzbudzujem aj vás, sestry a bratia, využime slávnostné dni Svätodušných dní.
- Aj dnešné Božie slovo nám toto všetko ponúka.
Pán Ježiš v našom príbehu hovorí o otcovi.
Voľakedy bol otec hlava rodiny.
Staral sa o rodinu, zabezpečoval jej nielen jedlo, hmotné veci, ale učil svojich blízkych modliť sa, mať vzťah k Bohu, osobným príkladom ich všetkých, aj otrokov viedol k náboženskému životu.
On v rodine udeľoval požehnanie.
Preto si ho aj v rodine vážili.
Chodili za ním s akýmkoľvek problémom, dôverovali mu.
A otec túto dôveru nezneužíval.
Naopak.
Snažil sa každému primeraným spôsobom pomôcť.
O tom svedčia aj slová Pána Ježiša, ktorý povedal: „Alebo či je medzi vami otec, ktorý by podal synovi kameň, keď si pýta chleba? A keď si pýta rybu, či mu podá škorpióna?“
A čo hovorí Pán Ježiš ďalej?
To je veľmi podstatné: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dať dobré dary svojim dietkam,
o čo skôr dá Otec nebeský Ducha svätého tým, ktorí Ho prosia?“
Čo to, sestry a bratia, znamená?
Dve veci:
Že aj keď je niekto hlava rodiny, alebo iný predstavený nejakého spoločenstva, aj on je len človek,ktorý, kvôli svojim ľudským obmedzeným možnostiam nemôže každému pomôcť.
Z toho vyplýva, človek by sám seba nemal určovať a považovať za záchrancu niekoho, lebo aj on môže niekoho, kto mu plne dôveruje, sklamať.
Ak je človek úprimný sám k sebe, aj k iným, uzná, že on nemôže byť záchrancom niekoho a pošle dotyčného človeka na inú adresu. Kam? K nebeskému Otcovi. Samozrejme nie slovami: Choď v pokoji, Boh ti pomôže. Ale mu tú adresu a cestu k nej ukáže vlastným životom. Alebo ide kus na tej ceste s ním. No uvedomuje si, že sám nie je záchrancom.
Prečo je to dôležité? Aby sme ľuďom ukázali pravdu. Akú? Včera sme v Biblickej škole robili jednu aktivitu. Mali sme narysovať tri úsečky. Vodorovná bola náš život. Mala dva body. Na začiatku bod bod, ktorý predstavoval deň narodenia, na konci bol bod, ktorý predstavoval našu súčasnosť. Druhá úsečka zvislá smerovala od bodu narodenia hore a tretia od bodu narodenia dole. Potom sme si spomínali na rôzne životné udalosti tak, ako sme ich prežívali. Ak nám tá udalosť spôsobovala smútok, urobili sme bol dole, v mínuse. Ak nám spôsobila radosť, bod bod hore, v pluse. Následne sme body pospájali. Každému vyšla krivka, kde sa striedali plusové body s mínusovými. Suseda, ktorá vedľa mňa sedela povedala: Aj ty si sa v živote riadne nachodila. Skutočne moje životné udalosti boli raz úplne dole, potom zas hore, znova dole, temer na dne,...
Keby sme si každý urobili taký graf, asi by dopadol viac – menej podobne.
A to je dobre.
Prečo?
Lebo sme ľudia, ktorí aj keď sa nazývajú dobrí, každý niekomu vedome alebo nevedome ublížil, sklamal, oklamal...
Každý niekomu spôsobil mínusový bod v živote iného.
Môžeme skonštatovať:
Tak nikomu nič nedlhujeme.
A nikomu nič nemôžeme vyčítať.
Ak sme aspoň trocha pravdivý.
A naviac: ak sa na všetko pozeráme s určitým časovým, životným nadhľadom, zistíme, že nám všetko, aj to sklamanie poslúžilo na dobré. Všetko nás posilnilo.
Stali sme sa človečenskejší.
Hoc aj tu musíme povedať: ako kto.
Ako kto chce chápať veci, ako kto prosí a prijíma lásku, odpustenie od nebeského Otca.
Lebo od toho všetko závisí.
Ak si všimneme, kde sa nachádzajú prečítané slová o prosbe, o vypočutí prosby, zistíme, že po Modlitbe Pánovej.
To nie je náhoda!
Pán Ježiš nám tým chce povedať: ak všetko v živote berieme ako z rúk milovaného, nebeského Otca, ktorý dá svojím deťom, teda nám, mne, tebe, sestra a brat, len to najlepšie, nemáme sa prečo chcieť vzdávať aj tých ťažkých životných situácií, sklamaní hoc aj od blízkych ľudí, priateľov, lebo práve oni nás môžu pohnúť vpred.
Ovšem, ak budeme prosiť Pána Boha.
O čo máme prosiť?
O dar Ducha svätého.
Pretože len On sám nám môže pomôcť vidieť veci správne.
Len On nám môže dať silu zvládnuť ťažké situácie.
Len On sám nás môže povzbudiť volať a plne dôverovať nášmu nebeskému Otcovi.
Preto sa o Neho spoločne modlime modlitbu Martina Rázusa:
V tento preslávny deň ohňom viery vzňatí
skrúšene Ťa zveme – príď, ó, Duchu Svätý!
Zostúp z výšin, spočiň tu – na Tvojom ľude,
zjasni temné mysle, obmäkč srdcia tvrdé!
Premkni duše naše odvahou, jak cnosťou -
víťazne sa boriť z tohto sveta zlosťou,
zachovať si pokoj, ducha rovnováhu,
verne obhajovať pravdu Tvoju drahú.
Stáť jak učeníci, nedbať hriechu vzdorov,
obrodiť zem pustú vzdelanosťou novou.
Tvoriť spoločenstvo, v ňom duch mieru splesá,
a raz s Tebou spolu vstúpiť na nebesá!
Amen
