Keď vás zastihne snežná búrka
Bola zima. Aj podľa kalendára.
Víkend sme strávili u švagrinnej, reku, od nej to mám na bohoslužby, ktoré mám zastupovať, bližšie. V sobotu som cestovala do Prahy na jednu poradu.
Text na kázanie som už mala.
Len myšlienky stále nechodili.
Cestou vlakom som sa snažila sústrediť a vydolovávať niečo zo seba.
Keď cestujem, väčšinou mi myšlienky behajú samé.
Niečo som napísala.
Ale nič moc.
Verila som, že noc bude plodnejšia, ako obyčajne.
Pokračovala som, v čom som začala.
No zmorila ma únava.
Chcela som si nastaviť budík, že mi chvíľa bude stačiť, no nejako sa mi to nepodarilo.
Zobudila som sa až o pol štvrtej ráno.
Tak to bol prúser.
Navyše, myšlienky mi vôbec nešli tým smerom, ako som mala možno už polovicu hotovú. Myšlienky si šli svojim smerom.
Poslúchla som ich a snažila sa zrýchlene písať. Neverila som, že napísať celú kázeň od začiatku do konca stihnem.
Stihla som.
Ešte som ju aj poslala bratovi kurátor ovi mailom, aby ju vystiskol a čakal na mňa. Vďaka Bohu, že som stihla celú kázeň.
Ale bohoslužby som nestihla...
Cesta, ktorou som sa vybrala, bola neprejazdná, pretože nečakane prišla snežná búrka.
4.nedeľa po Zjavení
Moc Pánova pri nás
Žalm 93,3-5: „Pozdvihli rieky, Hospodine, pozdvihli rieky svoj hlas, Pozdvihli rieky hukot svoj. Mocnejší, než zvuk mnohých vôd, mocnejší ako príboj mora, vznešený je Hospodin na výsosti. Spoľahlivé sú Tvoje svedectvá; posvätená úcta patrí Tvojmu domu na večné časy, Hospodine.“
Job 38,1-15: Prvá Božia reč z búrky
„Keď vstúpil na loď, nasledovali Ho učeníci.
A hľa, veliká búrka strhla sa na mori, takže vlny prikrývali loď a On spal.
I pristúpili, zobudili Ho a povedal: Zachráň nás, Pane, hynieme!
Odpovedal im: Čo sa strachujete, ľudia malej viery!
Nato vstal, pohrozil vetrom a moru i nastalo veľké utíšenie.
A ľudia sa divili a hovorili: Aký je to človek, že Ho aj vetry aj more poslúchajú?“
Ev.podľa Matúša 8,23-27
Drahé sestry, vzácni bratia v našom Pánovi Ježišovi Kristovi!
Vypočuli sme si príbeh zo života Pána Ježiša a Jeho učeníkov.
Musíme konštatovať, že Matúš, colník, tento príbeh opísal dosť stroho, skúpo, aj keď pomere jasne.
No ja som človek, ktorý si všetko rada rozmení na drobné. Potrebujem si veci, udalosti, príbehy rozobrať, ujasniť, zosobniť, prežiť a čo najviac zobrať pre seba.
Dovoľte mi byť trochu sebecká a z tohto pohľadu, z mojej potreby vám odovzdať to, čo som sama prijala.
Rozmýšľam, kto som v tom príbehu. Ak si ho chcem zosobniť. Som ten učeník, ktorý najviac trapoší a ide zobudiť Ježiša?
Neviem či sa viac bojím zobudiť Ježiša, ktorý si šiel oddýchnuť na loď tak ako vždy, keď veľmi potreboval načerpať silu po vyčerpávajúcich výkonoch,
alebo sa bojím toho, čo mi povie. Vyhreší ma, alebo mi bude vďačný, že som zachránila aj Jeho?
Nespal ešte dlho. Bude mrzutý? A zvládne to vlastne?
Alebo máme byť vďačná, že Ho máme pri sebe, lebo prišla naša posledná hodina a predsa nás,
ktorí sme s Ním prevedie do svojho domova?
Bojujem v sebe.
Neviem, čomu mám dať prednosť.
No nakoniec sa rozhodnem.
To, čo vo mne totiž vyhralo je strach.
Strach o holý život.
A zodpovednosť.
Za seba, mám doma deti, ktoré ma ešte potrebujú, ale zodpovednosť aj za iných. Možno sa nik neodváži Ježiša zobudiť. Bojí sa viac ako ja. Možno nemá silu, ktorú som dostala ja na riešenie situácie.
Vonku, na lodi, na vode to fakt vyzerá hrozne. A nielen vyzerá. Ono to ozaj strašné je.
Hromy, blesky, víchrica. Vietor zdvíha vlny tak, že naša úbohá loďka sa doslova nachádza vo vode. Nie na vode. Všetko nasvedčuje tomu, že nás voda, teda zlá sila, ktorá ju ovládla, búrka chcú nás akoby pohltiť. Najhoršie je, že nemáme pod sebou pevnú pôdu. Kolíše, hádže to nami.
Vezmem všetku silu, ktorá vo mne je a nakoniec za Ježišom vyrazím.
Isto nám pomôže.
Sme Jeho žiaci.
Máme pred sebou ešte mnoho. Veď sme ešte nič z toho, čo sme sa s Ježišom naučili, neodovzdali.
Musíme byť zachránení.
Boh nám dal život, schopnosti, silu, situáciu riešiť.
Zmieta ma to, keď idem dolu schodami do podlubia, ale som rozhodná.
Ježiš musí vidieť, čo sa deje a musí patrične zasiahnuť.
Vstane, vyjde na palubu, lebo pochopil, že som hodne situáciu prevzala do svojich rúk,
keď som jednala tak, ako som jednala, teda všetci musia vidieť Jeho reakciu na moje správanie.
Chytí ma za ramená, uprene mi pozrie do očí a s pokojom, Jeho vlastným, mi povie:
„Čo sa strachujete, ľudia malej viery?“
Táto otázka je tak plná mierumilovnosti, lásky...
Zneje vo mne spolu s tým Jeho úžasným pohľadom priamo do mojej duše.
Ježiš ma plne ovládol.
Zasiahol ma svojím pokojom a láskou.
Žijem tým Jeho pohľadom, Jeho sklonením ku mne, k mojej osobe a vôbec nevnímam,
čo hovorí ďalej.
Len vidím, že sa obrátil k moru, vetru, Jeho nie veľká postava sa stala akoby urastenejšou,
teda tak mi to pripadalo. Nevnímala som, čo povedal. Žila som tým Jeho pohľadom upreným
na mňa. Odovzdával mi ním svoj pokoj.
Už som len videla, že situácia sa zmenila.
Nastalo utíšenie.
Vôbec ma neprekvapilo.
Keď dokázal upokojiť mňa, môj hrozný strach, môj nenormálny nepokoj...
To sa ešte nikomu nepodarilo.
Nik nevedel utíšiť môj vnútorný nepokoj a veľký boj, ktorý som tam tak často prebojovávala.
Aj keď musím uznať, tento boj bol asi ten najväčší v mojom živote.
No vďaka, že práve v tejto situácii som nemusela byť sama.
Vďaka, že práve v tejto situácii bol pri mne ten najpokojnejší, najláskavejší a najmocnejší zároveň.
Vôbec mi nevadí, že iným sa zdalo Ježišovo slovo ku mne silné, strohé.
Ja som ten najvďačnejší a najšťastnejší človek, lebo Ježiš sa ma dotkol, rukou, pohľadom i srdcom.
A vďaka môjmu vnútornému víťazstvu, že som nakoniec za Ním šla, vidia a sú posmelení i ostatní,
že za Ježišom sa oplatí ísť v hociktorej situácii svojho života.
Asi takto by som ja opísala svoju skúsenosť s Pánom Ježišom Kristom.
Keby som písala príbehy do Biblie ja, asi by sa ich toľko nezmestilo, lebo by boli podstatne dlhšie. Alebo by Biblia musela byť omnoho hrubšia.
Ja totiž túžim opísať každý detail tak, aby to mohol každý precítiť.
Aby každý túžil naplno prežiť Ježišovu prítomnosť, Jeho moc.
Moc lásky, pokoja nad nami, nad našimi životmi, nad rôznymi búrkami života nášho, alebo búrkami života našich najbližších.
Ja totiž veľmi túžim, aby to Slovo, ktoré sa stelesnilo, vtelilo, stalo sa Telom bolo živé, mocné
a aby všetci ľudia túžili po Ňom a nechali sa Ním zmocniť, zmeniť.
Viete, čo som si uvedomila pri svojich mnohých búrkach života?
Že som všetky prežila.
A viete prečo?
Lebo som sa rozhodla upriamiť svoj pohľad hore. K Bohu.
Nie na problém.
Nie na mňa.
Ani na iného.
Rozhodla som to nevzdať. Nezrútiť sa.
Dokonca som sa rozhodla, teda po tom vnútornom boji, ďakovať za tú ktorú búrku života.
Lebo ani lístok sa na strome nepohne sám od seba. Ale pôsobením vetra. Fúknutím.
A list to dovolí. Nebojuje s vetrom.
Nechá so sebou viať.
Aj vďaka tomu sa opelí množstvo kvetov, z ktorých sa zrodia plody a časom dozrejú v skvelé, šťavnaté ovocie.
Aj mne je mnohými tými životnými búrkami niečo odovzdané.
Najčastejšie mi je povedané: „Bacha, nie si dosť úprimná.
Pozor, nachádzaš sa v pozícii, ktorá patrí niekomu inému,
inými slovami, si povýšenecká, pyšná,
alebo hele, nemáš dosť lásky...“
Vždy som túžila byť farár, ktorý nehovorí naučené frázy, poučky, ale autenticky pristupuje
ku každému človeku v jeho situácii.
A hádajte, čo mi najlepší Režisér môjho života narežíroval?
Takmer každú situáciu života.
Dnes nechcem hovoriť o svojich búrkach života. Aj keď ich je viac než dosť.
Chcem si niečo pre vás nechať aj nabudúce.
Dnes chcem, veľmi si želám, aby sme si každý pripomenuli svoje búrky života.
Aspoň jednu.
Akoby sme príbeh svojej búrky života opísali?
Akú úlohu sme v nej zohrali my?
Kde sme objavili Ježiša?
Vnímali sme Ho vtedy vôbec?
Keď sme Ho konečne objavili, - alebo sa objavil sám, lebo my sme nemali odvahu Ho otravovať
s takými malichernosťami,- ako sme Ho videli?
Ako sa k nám správal?
Kričal na nás, že máme malú vieru?
Napomínal nás?
Uprene na nás hľadel a s láskou odvzdával svoj pokoj so slovami: „ Dieťa drahé, ja som tu!“?
S malým sme boli na kúpalisku.
Veľmi sa bál. Hovorila som mu: „ neboj sa. Pozeraj sa mi do očí.“
Nepomohlo to nadlho. Asi nemám v sebe dosť sily lásky, pokoja.
Musím ešte veľa prijať.
Niekedy je ťažké veriť.
Niekedy je veľmi ťažké veriť. Zveriť sa s tým, čo prežívam, veriť, že situácia sa zmení...
Že ja ju vlastne ani nemusím riešiť.
Že táto situácia si odo mňa ani nevyžaduje moju aktivitu, moju akčnosť.
Niekedy sú situácie, búrky života, len preto, aby sme sa upokojili my samy.
Niekedy je viac búrky v nás ako okolo nás.
Nebojme sa búrky života.
Žiadnej.
Po nej totiž príde lepší, čistejší vdzuch.
Po nej sa nám bude lepšie dýchať.
Po nej všetko utíchne.
Po nej nastane pokoj.
V našom srdci.
V našich vzťahoch,
v našich domácnostiach,
v našich spoločenstvách,
v Božom svete.
Nebojme sa búrky života.
Žiadnej.
V žiadnej totiž nie sme samy.
Niekde v kúte, v podpalubí čaká náš Pán, kedy Ho zavoláme na pomoc.
Tak Ho smelo volajme.
A ako to dopadlo?
Brat kurátor kázanie prečítal.
Niekoľkokrát mi volal, či sme v poriadku.
Zlyhala odťahovka, vraj sa tam nedostane a aj keď mám na ňu nárok pri poistení, mám si pomôcť inak.
Vďaka Bohu, v poriadku sme aj s malým synkom boli, aj sme nakoniec prišli až domov. I keď s prestávkami a čakaním na cestárov na náš smer.
Bolo mi ľúto, že som túto kázeň nečítala osobne, preto som ju použila ešte toho roku v najväčšom sparne, v lete, aby sme sa osvieži li. Dokonca tú nedeľu som slúžila, zastupovala v troch zboroch.
Po troch rokoch ku mne na jednom stretnutí prišla sestra kurátorka s inou sestrou zo zboru, kde som aj s týmto kázaním slúžila.
Predstavila sa mi a spýtala sa ma : "Vy jste ta paní farářka, která u nás sloužila? Já jsem se nemohla účastnit bohoslužeb, no manžel byl nadšen." Druhá sestra ju doplnila. Ona u nás kázala a slúžila trikrát.
Wow.
Zaľúbenie Písma, že sa nevráti prázdne, sa splnilo.
Verte zasľúbeniam!
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář
