Keď je kázanie súčasťou života

      Predvečer nedele sme si volali s mojím veľkým synom. V nedeľu ráno ma mal odviezť na bohoslužby. Zastupovala som svojho kolegu.     Ako vždy, kázanie som si pripravovala na poslednú chvíľu. 

Naviac tentokrát som takmer do poslednej chvíle premýšľala, ktorý text si vyberiem. 

Kolega mi výnimočne dal na výber dva. Inak sme sa dohodli, že vždy, keď ho budem zastupovať, budem pokračovať v jeho kontinuite.

      Teraz ale na mňa zabudol. Neposlal mi nič, až len pár dní pred nedeľou sa zbadal. 

Aby ma odškodnil, poslal dva texty, z ktorých som si mala vybrať základ pre svoje kázanie.

Nakoniec som vybrala tento text.

      Vďaka Bohu, bola som v Jeho rukách už pri výbere.

Tak, ako aj celý čas pri bohoslužbách.

Ale nepredbiehajme.

     V noci som písala o sto šesť.

Okolo pol druhej sa zobudil malý syn Danielko. Bol zvyknutý, že pri ňom spím.

Aby sa upokojil, šla som si na chvíľu ľahnúť.

Z chvíle boli dve hodiny.

Zaspala som.

      Od po štvrtej som pokračovala v písaní kázania.

Od pol siedmej som sa popri písaní už snažila aj volať veľkému synovi, aby nezaspal a prišiel pre mňa. Volala som každých desať minúť. 

Stále žiadna odozva.

Trochu som sa snažila upokojiť. Benjamínko má veľký zmysel pre humor. Zopár krát mi to už urobil. Nedvihol telefon a zavolal, len keď už bol pre domom.

Spoliehala som sa.

No on stále nič.

     Nedalo sa nič robiť, musela som sa s Danielkom vystrojiť a čakali sme už vonku.

Bolo veľa hodín.

     Zrazu mi telefon niekto dvihol.

Bola to Benjaminkova priateľka.

„S Benem jsme se v noci pohádali a on šel pryč. Nemá sebou doklady, ani telefon. Bojím se o něj.“

„Teraz nemôžem hovoriť, musím si zohnať iný povoz. Ak sa niečo dozvieš, zavolaj po 11.00. Ďakujem. Ahoj.“ 

Dosť rýchlo som odbavila Benjaminkovu kamošku. No uvedomila som si zodpovednosť pred ľuďmi, ktorí ma čakali v kostole. Nakoniec ma odviezli cirkevníci, ktorí sa kvôli mne vrátili z inej cesty.

     Celé bohoslužby som sa modlila, aby nás, hlavne Benjamínka mal vo svojich rukách sám Pán Boh.

Vedela som, že je zle.

Nikdy ma nenechal v štychu. Vždy pre mňa prišiel, ako sme sa dohodli.

Teraz som si bola istá, že sa mu niečo veľmi vážne stalo.

      Vďaka Bohu, že kázanie, ktoré som si pripravovala pre iných, bolo v tej chvíli posilnením predovšetkým pre mňa.

Zároveň jasným nasmerovaním mojich myšlienok.  

Pokračovanie príbehu až po kázaní.

                 Nedeľa po Veľkej noci        

Modlitba činiteľov slova 

„Potom bol židovský sviatok a Ježiš išiel do Jeruzalema. V Jeruzaleme pri Ovšej bráne bolo jazero, hebrejským menom Betezda, s piatimi prístrešiami. Mnoho nemocných ležalo v nich slepých, chormých, vychradlých, ktorí čakali, až sa voda pohne, lebo z času na čas anjel Pánov zostupoval na jazero a zvíril vodu; a ten, ktor prvý vošiel do zvírenej vody, ozdravel, nech akákoľvek choroba ho trápila. I bol tam človek tridsaťosem rokov nemocný. Keď ho Ježiš videl ležať a poznal, že ju už dlhší čas nemocný, spýtal sa ho: Chceš byť zdravý? Odpovedal Mu nemocný: Pane, nemám nikoho, čo by ma zaniesol do jazera, keď sa voda zvíri; a dokiaľ sám prídem ta, vstúpi iný predo mnou. Povedal mu Ježiš? Vstaň, vezmi si lôžko a choď! Tu hneď ozdravel ten človek, vzal si lôžko a chodil. A bola práve sobota.“ 

Evanjelium podľa Jána 5,1-9

     Vzácni bratia, drahé sestry v našom živom Víťazovi Pánovi Ježišovi Kristovi!

Hneď v úvode dovoľte osobnú otázku?                          

Cítite sa zdraví? Ste zdraví? Alebo inak: Ste chorí? Prečo sa to pýtam? Aj Pán Ježiš povedal: nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí. 

Tak, ak tu prišiel niekto zdravý, má smolu, neviem čo tu dostane:). Naopak, ak je tu niekto chorý, možno vyzdravie. Ja v to dúfam u seba. Tak uvidíme, čím skončíme.

      Každopádne dnešné bohoslužby sme začali krásnym pozvaním, piesňou, Žalmom 66,16 

s názvom Chválospev zboru za Božiu ochranu: “Poďte a čujte, všetci bohabojní, nech vám rozpoviem, čo mi urobil.”

Verím, že ak ešte váhame s vyznaním, alebo vôbec s vnímaním Božej pomoci v svojom živote, 

na záver bohoslužieb, alebo na záver dnešného dňa, alebo v najbližších dňoch – sú pred nami sviatky Vstúpenia Krista Pána na nebo a slávnosť Zoslania Ducha Svätého - sa pridáme s o to väčším nasadením k chválospevu Pánu Bohu a pozývaním ďalších rozprávaním, čo nám urobil.

Ozaj, ako sa pripravujete na sviatok Vstúpenia Pána, alebo veľké sviatky Zoslania Ducha Sv. vy, sestry a bratia?  

      Ev.Ján nám zanechal správu, ako sa chystal stráviť a ako strávil sviatky Purim Pán Ježiš.

Bol rok 31.n.p. Bol sviatok Purim. Toto slovo pochádza z perského pur, čo znamená los. Je to sviatok, ktorý pripomína hrozné losovanie za čias perského Amana, ktorý roku 473 pred Kristom losom určil deň vyhubenia Židov. Židia sa tejto záhube vyhli hrdinstvom Ester. Toto máme zaznamenané v knihe Ester. 

Sviatok Purim mal ľuďom pripomínať túto udalosť vyslobodenia. Židia z tohoto sviatku urobili sviatok radosti a dobročinnosti.                                

Pán Ježiš sa chcel tohto sviatku zúčastniť, aby, ako vždy, uviedol všetko na pravú mieru. 

Aby dodal hlbku, nový vhľad tam kde niečo potrebné chýbalo. 

Takáto príležitosť sa Mu naskytla hneď pri Ovčej bráne, kde bolo jazero Bet-chezda. To v preklade znamená dom dobročinnosti. Bol to akýsi vtedajší špitál pre chorých na južnej strane Jeruzalema pri bráne, kadiaľ hnali ovce a dobytok do chrámu na obeť. Vedľa bolo aj spomínané jazero.

V ňom bola voda, o ktorej verili, že má liečivú moc.  

Vysvetľovali si to tak, že z času na čas zostúpil na jazero anjel Pánov, zvíril vodu, a kto do nej potom prvý vstúpil, vyzdravel, nech mal hoc akú chorobu.  

Vtedy ešte ľudia nepoznali účinky liečivej vody. Ale presvedčili sa, že keď sa voda čerstvo rozvírila, mala liečivú moc. Preto vybudovali pri tej vode domov s 5 prístrešiami, kde čakali ľudia rôznych chorôb.                                      

Betezda teda bola naozaj dom dobročinnosti.

Keď tam Pán Ježiš prišiel, bola sobota. Medzi chorými, ktorí čakali, bol aj 38 rokov chorý muž. Nevieme, koľko mal ten človek ozaj rokov. No Ján to opisuje, že “Ježiš poznal, že je už dlhší čas nemocný”. 

Ježiš sa ho spýtal: “Chceš byť zdravý?”

V úvode som sa pýtala: Kto tu je chorý? Kto je chorý, pre toho je tu dobrá správa:).                                                                   

No pozor: cesta k zmene stavu začína zvláštnou otázkou. Pán Ježiš sa pýta: chceš byť zdravý? 

Pre niekoho naozaj nečakaná otázka. “Chceš byť zdravý?” Ty, ktorý si sa hlásil, že si chorý, chceš byť zdravý? Naozaj stojíš o to byť zdravý? Si rozhodnutý s tým svojím stavom niečo urobiť? Alebo chceš ten svoj stav vôbec zmeniť? Si ochotný preto niečo spraviť?             

Chceš podstúpiť túto zmenu, aj keď nevieš čo ťa čaká potom? Či nebude pre teba život ešte náročnejší? Či sa nebude od teba požadovať viac?

     Akoby ste odpovedali vy, sestry a bratia?

Viete, aký máte svoj zdravotný stav, ako vás obmedzuje, paralyzuje, možno prináša istotu peňazí. Jedna sestra mi hovorila: som na hlavu, ale chcem byť, lebo mám istotu invalidného dôchodku. Mám pár rokov do dôchodku, nikdy som nikde nerobila, už nechcem byť na tom inak. Toto mám isté. Pozor, ja neodcudzujem. Ja tu na to nie som.

     Čo odpovedal na takú otázku Betezský paralytik ? 

38 ročný muž povedal: “Pane, nemám nikoho, čo by ma zaniesol do jazera, keď sa voda zvíri; 

a dokiaľ sám prídem ta, vstúpi iný predo mnou.” 

Úplne jasná, pravdivá, skutočná odpoveď. Sám nemohol chodiť, iný sa nad ním nezľutoval, nepreukázal mu skutok lásky, skutok dobročinnosti. Teda jeho stav sa nemohol zmeniť. Či chcel, alebo nie, musel ostať taký, aký bol. Svoj stav nevedel ovplyvniť. Aspoň tak si to myslel.                       

Tak to prijal. Zmieril sa so svojím životom. 

Nemocný hovoril tak ako často my: lekári nám dali lieky, povedali, že ich máme doživotne užívať... Tak sme radi, že na tom sme tak, ako sme. 

       Nie je to často s nami tak, sestry a bratia? Hovoríme si medzi sebou: Nič sa nedá robiť. Na tom nič nezmeníš.                                   Sme radi, že vôbec prežívame. Sme vďační, že to nie je horšie. Koľko ľudí je na tom horšie od nás! A sme spokojní... Niekomu to pomáha. Niekto to prijal nie ako beznádej, ale ako to opisuje apoštol Pavel: „Bol mi daný do tela osteň-satan, deptať ma, aby som sa nepovyšoval. 3X som prosil Pána, aby mi ho odňal, ale Pán mi povedal: dosť máš na mojej milosti.“ Ak to tak vnímame, cítime, ak sme to tak prijali, 

je to v poriadku. 

      No tu v našom prečítanom texte, v správe, ktorú nám opísal evanjelista Ján ide o niečo iné. Vidíme to z reakcie Pána Ježiša.                         

Ako reagoval Ježiš na takúto odpoveď nemocnému? Ján píše: “Povedal mu Ježiš: Vstaň, vezmi si lôžko a choď!”              

Tu dal Pán Ježiš 38 rokov nemocnému človeku ponuku. Ak chceš, ak si sa rozhodol byť zdravý , ak si sa rozhodol zmeniť svoje zmýšľanie, ak si sa rozhodol skvalitniť svoj život, ale aj život iných a iným, ak si sa rozhodol postaviť sa aj zočo-voči nebezpečenstvám, nástrahám, ktoré so zmenou tvojho života súvisia - vstaň, vezmi si lôžko, teda to, čo ti dávalo istotu, o čo si sa opieral, čoho si sa nechcel vzdať, no paralyzovalo ťa to , ochromovalo to tvoj život, teda zober to do svojich rúk, nedovoľ viac tomu obmedzovať svoj život a choď .

Choď vpred. Choď v ústrety životu. Choď v ústrety problémom. Choď a otvor náruč iným. Choď a ži.

     Netúžiš aj ty, sestra a brat, po takejto zmene? Si ochotný zmeniť svoj stav, postaviť sa, zobrať do svojich rúk, čo ťa obmedzovalo, čo si mal doteraz ako svoje barličky – ale v tom mám istotu... Si ochotná, sestra a brat, ísť v ústrety neznámej budúcnosti? Niečomu inému, ako si žil doteraz? Tak chceš byť zdravý?

     Nemocný bol rozhodnutý. Povedal si: „Už som dlho žil takto. Áno, chcem zmenu, ktorú mi ponúka tento pre mňa neznámy muž. Ja to risknem. Ale už chcem zmenu.“

Tak 38 rokov nemocný v našom príbehu na slová: „Vstaň!“ - Vyzdravel.

Ján píše: “Tu hneď ozdravel ten človek, vzal si lôžko a chodil.” 

Krásny záver.

Krásne vyvrcholenie vnútorného boja nemocného človeka.

Krásny záver jeho nového života.

Krásny začiatok slávnosti Purim, sviatku dobročinnosti pre tohto muža.

Tu by sme mohli, drahé sestry a bratia, romanticky, zasnene skončiť.

Skončilo to happy.

Čo viac by sme chceli?

     No my tu neskončíme.

Lebo to nie je koniec pre nás.

Dokonca to nebol ani koniec pre tohto muža. Čakali ho nástrahy v chráme, keď ho zastavili farizeji a pýtali sa, ako si dovoľuje vo sviatok niesť nosidlá?

A on sa vyhováral, že mu to kázal ten, čo ho uzdravil a povedal mu: vstaň, vezmi nosidlá a choď. Ešte že bol ten jemu ešte stále neznámy na blízku a upozornil ho,. “Ajhľa, ozdravel si, nehreš viac, aby sa ti nestalo ešte niečo horšieho. Vtedy odišiel ten človek a povedal Židom, že je to Ježiš, ktorý ho uzdravil.” 14.v. 

     Muž, ktorý bol 38 rokov paralyzovaný svojou chorobou a nielen tela nakoniec spoznal svojho Lekára. Spoznal svojho Záchrancu a vyznal Ho. Verejne sa priznal k tomu, koho poslúchol. Možno choroba bol jeho problém. Nechcel v niečom vo svojom živote poslúchnuť Pána Boha. Možno váhal či poslúchnuť Boha 

a či ľudí. A preto, aby sa nevydal zlou cestou,ktorá vedie do večnej záhuby, Pán hoparayzoval.Vlastne spôsobil si to sám. Svojou rozhodnosťou vtedy pre niečo iné. No podstatné je, že keď mu bol daný reparát, opravná skúška, síce až po 38 rokoch, ale nakoniec obstál. A jeho život sa zmenil.

     Toto môžeme len hádať. Ale to, čo môžeme, máme skúmať a mať z toho osoh je: náš stav. 

Pred nami, sestry a bratia, stojí tiež otázka: Chceš byť zdravý na tele i na duši? Pred nami ešte nie je koniec. Pred nami je všetko nové. Pred nami je večný domov. Čo vlastne my chceme?                                               

Čo chcem ja? Chcem byť paralyzovaná? Chcem byť obmedzená? Chcem iných neustále obmedzovať, pripravovať o život? Alebo chcem zmenu? Prijmem ponuku, ktorá prichádza? A my vieme, na rozdiel od nemocného, kto je náš Lekár .

       A to moje chcem je skutočné? Alebo ešte nie som rozhodnutá, nie som si istá či to chcem ozaj?         

Som pripravená niesť všetky dôsledky?     

     Božie chcem má vždy charakter absolútnej rozhodnosti. Suverénnej sebaistoty a účinného konania.                                 

Božie chcem je rozhodné a dokonalé chcem.                             

Pán nám vraví: Chcem ťa milovať. Chcem s tebou stráviť celú večnosť. Kým tam prídeš, chcem byť už tu a teraz s tebou, chcem ti pomáhať, chcem ťa uzdraviť.

Tak vstaň, Choď - opusť domov, choď, nezneužívaj dobrodenia, choď, ty nepotrebuješ liečivú silu, choď, spoľahni sa na Pána. Ty choď, nevyhováraj sa, nerieš, nechaj v sebe naplno pôsobiť Slovo, život, Ducha. Nesnaž sa ty. Tam sú vždy dvere zatvorené. Tam je povýšeneckosť, pýcha, neláska,... 

Ty choď. A len miluj mňa a Pána Ježiša Krista. 

Obnovuj s Ním svoj vzťah nanovo dennodenne.

         Tak, milá sestra, vzácny bratu, ako odpovieš?

Dnes začal máj, lásky čas.

Nechajme sa pri odpovedi na veľkú Božiu lásku inšpirovať prekvitajúcou prírodou.

AMEN. 

     Po bohoslužbách za mnou prišiel jeden brat, ktorý bol v zbore len na návšteve.

„Myslel jsem, že se dnes něco stane.“ Povedal sklamaný na margo mojej kázne.

„Ale deň sa ešte neskončil.“ Ubezpečila som ho, usmiala sa a onedhlo som sa vybrala domov.

     Akonáhle som prišla domov, už zvonil telefon.

„Dobrý den. Tam paní Majdúchová?“ Ozval sa neznámy hlas.

„Áno.“ Odpovedala som nie moc presvedčivo.

„Taky Fakultní nemocnice Plzeň, JIS. Prosím přijeďte ihned. Máme vašeho syna.“

„Ako viete, že je to môj syn?“ Nedala som sa.

„A odkiaľ máte moje číslo?“ Nechápala som.

„Je tady synova přítelkyně. Ona nám to řekla a dala nám vaše číslo. Prosím, přijďte.“

“Áno.“ Zložila som telefon.

Len na chvíľu, pretože som volala bratovi, býval asi 30km, aby ma zaviezol do nemocnice za Benjamínkom.

      Čas čakaním na neho som strávila posielaním sms na všetky svetové strany s prosbou o modlitby za syna. Postupne sa vytvorila modlitebná sieť, ktorá nás držala. Ľudia si informácie posielali ďalej, dokonca niektorí priatelia držali aj pôst za Benjamínkove uzdravenie.

Všetkým moc ďakujem.

       Všetko sa to stalo presne v čase, keď som v noci zaspala. Medzi pol druhou a pol štvrtou sa ho Boh snažil zachrániť, aj keď urobil hlúposť. Ale kto ich nerobí...

Prvého mája, len hodinu po polnoci narazil do štyroch rozkvitnutých čerešní.

Auto aj s ním sa prevrátilo a on zostal dole hlavou.

Jeho nebeský Otec mu poslal, inak na cestu v noci veľmi málo frekventovanú, záchranu. 

Tá zavolala pomoc.

Benjamínko mal masívne krvácanie do mozgu.

Doktorka mi ukazovala snímok a konštatovala, že pre krv takmer vidieť mozog.     

Benjamínko bol v kome celých dvanásť dní.

Prognozy boli rôzne, len málo optimistické. I keď šancu na život mu dávali. 

Mal stráviť minimálne pol roka v nemocnici, dokonca aj na psychiatrii. 

Mal poruchu osobnosti, spôsobenú krvnou zrazeninou, čo mu zostala na mieste, ktorá ovlyvňuje osobnosť človeka.

Benjamínko bol doma ani nie mesiac od nehody.

O dva týždne nato už chodil bez barlí...

     Nebyť istoty, že kázanie nie je len pre ostatných, nebyť istoty, že sa nechám viesť už pri výbere textu, nemám síl všetko zvládnuť.

Samému Bohu buď chvála!