Čo keď je to inak?
Keď človek slúži, pracuje, maká, obetuje všetko, možno i rodinu, nevidí nič len prácu, službu, svoje poslanie, veľmi ľahko sa môže stať, že z dohľadu stratí samotný zmysel, podstatu svojho života, služby, práce, poslania, - samého Krista.
Až neskoro si uvedomí, že sa dostal do väzenia.
Dostane sa z neho?
3.adventná nedeľa
Posolstvo Jána Krstiteľa.
„ Či si ty ten, ktorý má prísť, a či iného čakať?“
Evanjelium podľa Matúša 11,3
Milé sestry a bratia v Kristu Pánu!
Vypočuli sme si čo urobil Ján Krstiteľ.
Ján Krstiteľ už dlhšiu dobu sedel vo väzení.
Od svojich učeníkoch počul o vzkriesení zmŕtvych, o mnohých zázrakoch Ježiša z Nazareta. Ján bol obyčajný človek, s túžbami, so svojskou predstavou,...
Vo väzení iste aj zmýšľal: „Ak je to Ježiš Kristus, prečo nepríde pomôcť práve mne. Ja Ho ľuďom predstavujem, pripravujem na cestu do ľudských sŕdc...“ Takéto zmýšľanie je celkom prirodzené, normálne pre nás ľudí.
Myslíme si, že aj u Boha platí zásada, ak ti ja niečo dám, aj ty mne.
Už sa vám stalo, že k vám prišlo dieťa a pýtalo od vás peniaze, aby vám kúpilo darček? Rodič by bol zlý, ak by povedal, že je nenormálne, takto sa správať.
Je to pekné, milé, ak dieťa, ktoré nemá financie chce aj nás, hoc darčekom za naše peniaze obdariť.
Presne takto je to aj medzi nami a Pánom Bohom.
Nijako inak.
Darmo sa chceme pechoriť, hrať pred Ním na veľkých, bohatých.
„ Nie si ani bohatý, ani odetý,...“ hovorí Písmo na jednom mieste.
Všetko máme len od Neho.
Všetko naše chabranie, myslenie si, že Jemu niečo odovzdávame, že On nám niečo dlží, ak Mu slúžime - je len klam a detská hra.
On je náš Otec.
Rád vidí, ak niečo od Neho pýtame, a potom Mu to chceme z lásky a vďaky odovzdať. Rád sa pozerá aj na naše myšlienky, nech sú akokoľvek smiešne, primitívne, ale úprimné. Nehrajme sa na niečo, čo nie sme.
Dôležité je, ak Mu otvoríme naše srdce.
Ak sa Jemu zveríme.
Tak to urobil aj Ján Krstiteľ.
Neskrýval svoje túžby, svoje predstavy.
Ak si s nimi nevedel rady, spýtal sa.
Ak nemal možnosť osobne, poslal svojich učeníkov priamo k Ježišovi:
„Si ty ten, ktorý mal prísť, alebo máme čakať iného.“
Za týmito slovami je skryté omnoho viac ako len tieto slová.
Za týmito slovami je ukrytá tma v jeho živote, v jeho myšlienkach.
Nevidieť žiadne svetlo, o ktorom tak veľa iným rozprával.
Memento pre všetkých, aj pre kazateľov Božieho slova. Nikoho neminie aj takýto stav. Nik pred ním nie je imúnny. Na každého môže kedykoľvek doľahnúť.
Ba najčastejšie na toho, kto pre cirkev, Pána Boha veľa pracuje.
Ten má dojem, že Ho za všetku službu, ktorú koná pre Neho, musí automaticky obdarovať. Ba viac. Ten človek to ani nechápe ako obdarovanie, ale vynucovanie si zásluh od Boha! To už nie je detinské, milé, ale nevkusné a drzé.
Ján nebol nevkusný a drzí, len zúfalý. „Prečo, Bože to tak robíš?“
Nestratil vieru v Boha.
Keby v Neho neveril, nevolal by k Nemu. Len si nevedel rady so správaním Boha. To je veľký rozdiel.
To je chlapské.
Priznať sa.
Cítil vo svojom živote tmu.
Chýbalo mu svetlo.
Myslel si, že keby ho prišiel z väzenia vyslobodiť Ježiš, všetko by bolo inak. Prečo by nemal?
Práve v tom bol ako to dieťa.
Aj my dnes sa pýtajme:
som si istý, že náš, Boh, v ktorého verím aj ja osobne je ten správny, aj keď koná nie podľa mojich predstáv?
Naozaj nebudem a nechcem čakať iného?
