Láska musí zvíťaziť v každom čase
Tejto Vianočnej, Štedrovečernej kázni predchádza úplne iné, no veľmi zaujímavé pozadie.
Vždy som túžila niečo vytvoriť z najväčšej hĺbky svojho vnútra.
Túžila som, aby moje kázania neboli klišé, dogmata, ani frázy ale živé, mocné Slovo Boha. Tak, ako som Ho prijala ja. To bolo pre mňa dôležité. Nemôžem odovzdať niečo, čo som neprijala.
Bola som si vedomá, že ma to bude stáť veľa.
I vnútorný boj, rozvrat osobnosti.
Bola som na to pripravená.
Teda, myslela som si, že som pripravená na všetko.
Môj nadriadený ma viac krát napomínal, dokonca som od neho obdržala i "dudku".
Moc som si z toho nerobila.
Nakoniec, nebola som prvá, a bola som si istá, že ani posledná. Práve som prišla na rad ja. Ostatné jeho terče už radšej odišli.
Nesmierne mu vadilo, keď niekto vybočoval z radu, keď on vyzeral, že si nevie urobiť poriadok.
Dával si dobrý pozor, aby do jeho seniorátu nepustil "odpad".
Ja som sa však prešmykla.
Advent sa prehupol do druhej polovice, keď som obdržala list, v ktorom ma môj nadriadený pozval na disciplinárne konanie.
To som ešte nezažila.
No zdalo sa mi, že ide do tuhého. I keď nebolo napísané nič konkrétne.
Mohla som si len domýšľať, čo som asi zas podľa neho vyviedla.
Pred Vianocami.
Môj zbor mal štyri miesta, kde som kázala.
Navyše som administrovala ďalší zbor.
Premýšľala som, volala k Bohu o pomoc.
Času bolo málo, síl tiež nie nazbyt.
Vďaka Bohu, dostala som angínu.
Od istého času som bola vďačná za chorobu.
Iba počas nej som si totiž našla čas urovnať myšlienky, skontrolovať či dať do poriadku myseľ, srdce, svoj život.
V teplotách som zaľahla do postele.
Zatelefonovala nadriadenému, že mu posielam práceneschopenku. Bola som ozaj vďačná, že som si takto ušetrila čas a sily na prípravu kázaní
počas sviatkov.
Strávila som pár dní v posteli s papierom a perom.
Toto je výsledok môjho vnútorného boja ani som nevedela s čím, no iste viem, vedela som i vtedy, s nespravodlivosťou voči mojej osobe -
pred Vianocami:
Štedrý večer
„A čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými,
a lásky by som nemal,
bol by som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom.
A čo by som vedel aj prorokovať a znal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie,
a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal,
a lásky by som nemal,
nič nie som.
A čo by som rozdal všetok svoj majetok i telo si dal spáliť,
a lásky by som nemal,
nič mi to nepomôže.
Láska je trpezlivá,
láska je dobrotivá,
nezávidí,
láska sa nevypína,
nenadýma sa;
nie je neslušná,
nie je sebecká,
nerozčuľuje sa,
nezmýšľa zle,
neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou;
všetko znáša,
všetkému verí,
všetkého sa nádeje,
všetko pretrpí.
Láska nikdy neprestane.“
1Korinstkým 13,1-8
Milé sestry, bratia, v Kristu,
dietky naše, mlaď i stárež, každý kto má dušu čistú!
Iste sa pamätáte všetci – vlani
na ten trapas: svetla neni!
Bola to hrôza veliká -
a keby niet kostolníka -
neviem, neviem, ako by som prišla k vám – sem,
kde čakala ma hŕba ľudí – počúvať Božiu zvesť – svetla sen.
Dnes už svetla máme dosť,
preto môže prísť k nám i hosť.
Je to hosť nevídaný
prináša nám mnohé dary.
Dnes si chceme posvietiť len na jeden dar.
No tomu v svete nieto pár!
Je to dar: lásky -
čo tvorí ľudí v krásky;
čo srdcia viaže páskou -
tou dokonalou – láskou!
Odkiaľ prišla k nám?
Daroval nám ju náš Pán!
Prišla rovno z neba
a je určená i pre teba!
Chceš z nej dostať kus?
Tak to s nami skús.
Vypočuj si zvesť,
no nezabudni i do života ju vniesť.
Do srdca svojho najprv,
i myseľ svoju nakŕm-
tou zvesťou túžiacou sa zmnožiť v svete celom.
I v tom našom.
Preto buďme jak včielky usilovné – s peľom,
zbierajúc ho u nášho Otca,
priamo z Jeho srdca
a šírme zvesť o láske
-dokonalej páske-
čo nás spojí.
Najprv Jeho srdce si to naše osvojí...
A čo zistí?
Že je čistý,...
úprimný a istý si láskou priezračnou - k nám.
A tak vraví: „ Vám jej ja dám.
Vezmite a berte
hojnosti jej u mňa máte.
Ba už prišla k vám – z neba.
Pre koho? Pre teba i teba!“
Prišla v podobe dieťatka
malého Jezuliatka,
čo na svete však nemal miesta -
no nerobil z toho gestá.
Hlávku sklonil k mamičke, kravičke i ovečke
čo Mu teplo vyrábali,
i mliečom Ho pridájali.
Vravíte, že je to dávno, čo sa toto stalo?
A nevidieť, že svet je lepší,
že na vavrínoch dobro zaspalo?
Niekedy je tomu tak,
že ideme dozadu ako rak.
Miesto lásky - máme vrásky,
miesto pokoja a mieru,
plno nešváru a hnevu – veru;
miesto za hrsť pochopenia – zhoršenie je pokolenia...
No tak čo s tým? Aká rada?
Či tu budem ešte rada?
Pýta sa už nejeden,
čo má zlosti dosť, veď je ako blen!
Závisí len od nás – od vás:
ako dieťa Ježiš -
ten dar nebies, lásky, čo treba-
vzrastie do nás ako skyva chleba.
Len v tom je nádej -
koľko lásky, z nebies danej-
si vezmeme do mysle, do srdca:
toľká bude v… u nás – a vrúca!
Aká je tá láska neba?
V prvom rade potrebná jak každodenného chleba.
To je nám všetkým treba – ako chleba,
ktorého sa žiaden človek nepreje.
Potom je tá láska neba: zlo nikomu nepraje.
Iba dobre zmýšľa o každom,
lebo vie, že kus dobra, lásky je daný v každučký náš dom -
len ho treba hľadať -
a na ňom budovať a stavať.
Bo ku každému z nás sa sklonil Boh a dal mu seba,
ducha svojho, obraz svoj, lásku neba...
Tiež - tá láska neba – trpezlivosti má dosť.
Tak prináša ľuďom radosť,
nech ich nič neťaží, nemučí a nekvári,
bo majú nádej:
života, nápravy,... len im ju, Bože, nalej!
Tú lásky nádej...
že sme všetci Tvoji!... A vždycky!... A všade!
Aj keď sa to hneď zjavne neukáže...
No stvorilś svet: vesmír, nebo, zem
i zákony prírody, semiačko, púčik...sem.
Stará sa o nás,
i slnku dáva vychádzať na všetkých nás...
dobrých i tých menej dobrých,
na veľkých i na drobných.
Všetkým nám poslal Spasiteľa:
Ježiša Krista – Obnoviteľa
lásky, dobra v nás .
Aby bolo mnoho krás -
v nás!
I vôkol seba,
kde pohneme sa – aby bolo neba.
Jak každodenného chleba,
čo mu dáva vzrastať náš Otec nebeský – Otče náš!
Môj, i váš!
Či Ho ozaj každý dobre znáš?
I v mysli, srdci svojom – tam Ho – máš?
Nuž vďaku, chválu Jemu vzdávaj,
na každom kroku života;
bo máš ten Dar neba – Lásku – tak ho rozdávaj!
Kým máš život, zdravie, čas,..
.
Sláva Bohu! Vďaka Ti!
Tu bude nebo! Tu bude jas! Amen.
O pár rokov som si toto kázanie zopakovala.
V inej cirkvi, v inom spoločenstve.
Na polnočnej bohoslužbe bolo pomerne dosť ľudí.
Keď som kázala, bolo vidieť, cítiť, že každé slovo mi poslucháči priam berú z úst. Dokonca si nik nevšimol, že počas kázania sa otvorili dvere a vstúpili ďalší mladí.
To bola iná sila tohto kázania.
Stála som na kazateľnici - Husovej hranici.
