Chcem byť blahoslavený?
Vo farárskej službe som sa stretla s mnohými ľuďmi.
Spolupracovala som s mnohými veriacimi na rôznych stupňoch viery.
Dokonca i moji najbližší spolupracovníci boli rôzne veriaci i neveriaci, pochybujúci...
V jednom cirkevnom zbore som mala kostolníka, ktorý ma presviedčal: pani farárka, vy vážne veríte, že Kristus vstal zmŕtvych? A že pôjdete do neba?
Z podobných pripomienok, a nebolo ich málo, som bola nahnevaná, rozhorčená, pobúrená.
No až časom som si uvedomila, že je chyba nielen na ich strane.
Zistila som, že ja neviem správne reagovať.
Ani nie tak kvôli argumentom.
Ale preto, že nemám dosť lásky.
Rozčuľovala som sa, sťažovala nad tým, ako niekto vníma vieru, zvlášť, ak je to služobník v Jeho cirkvi.
No nevedela som ani svojim skutkom, ani slovom dokázať, že Kristus, Ten, ktorý všetko urobil
pre nás, je stále živý, milujúci.
Aj toto kázanie je jedno z tých, v ktorých som dodatočne vysvetľovala, ododvzdávala, verím,
aj kúsok tej nanovo prijatej lásky.
To je predsa podstata všetkej služby, celého života, nasledovania...
1.nedeľa po Veľkej noci
Blahoslavená viera
„Tu však Tomáš, jeden z dvanástich, prímením Dvojča, nebol s nimi, keď Ježiš prišiel.
Povedali mu teda ostatní učeníci: Videli sme Pána!
Ale On im odpovedal: Ak neuvidím stopy klincov v Jeho rukách a nevložím si prst na miesto,
kde tie klince boli, a ruku nevložím Mu do boku, vôbec neuverím.
Po ôsmych dňoch zase boli dnuká Jeho učeníci; aj Tomáš bol s nimi.
A prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám!
Potom hovorí Tomášovi: Daj sem prst a viď moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku
a nebuď neveriaci, ale veriaci. Odpovedajúc Mu Tomáš, povedal: Pán môj a Boh môj!
A Ježiš mu riekol: Pretože si ma videl, uveril si; blahoslavení, ktorí nevideli a predsa uverili.
Ešte mnoho iných znamení učinil Ježiš pred svojimi učeníkmi, ktoré sú napísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste uverili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a – veriac –
aby ste mali život v Jeho mene.“ Evanjelium podľa Jána 20,24-31
Bratia a sestry v Kristu Pánu!
Z detstva si veľmi dobre spomínam na to, keď sme na detských bohoslužbách preberali biblickú historiu o Ježišovi a Tomášovi.
Neveriaci Tomáš.
Síce potom povedal niečo výnimočné, ale prvé, čo sa v mojej hlave usadilo, a potom to šlo bežne, bolo odsúdenie.
Nesprával sa ako treba...
Zrejme z toho je postoj väčšiny ľudí, že ako prvé človeka odsúdime podľa toho, lebo sa nám zdá, že urobil ako chybu. Následne sa mu ju snažíme objasniť, vysvetliť, vyčítať …
No tento postoj, sestry a bratia, nevedie nikam.
Len k postaveniu múra medzi ľuďmi.
Takýto postoje nevedie k inému, len k vzájomnému odsúdeniu.
Preto sa dnes chceme v príbehu stretnutia Ježiša a Tomáša pozrieť z inej strany.
Bolo pár dní po Ježišovej smrti.
Každý to mohol vidieť.
Síce bolo aj pár dní po Ježišovom zmrtvychvstaní.
Kto by však tomu veril?
Ešte ženám.
Boli tak sklamané, smutné, bezradné... Niet sa čo čudovať, že sa im zdalo, že Ježiš zmŕtvychvstal.
Síce od prázdneho hrobu prišiel aj Peter, ale aj ten mal halucinácie z toho, že nevedel spracovať svoju životnú osudovú chybu.
To, že zradil Ježiša, svojho Majstra, učiteľa, a nie raz. Hneď trikát po sebe.
Hoci ho Ježiš na to vopred upozorňoval.
Tomáš si myslel: Čo sa stalo, že všetci teraz hovoria: Videli sme Pána! Chlapi! Čo ste stratili rozum? To predsa nie je možné!
Kto z vás, z nás, sestry a bratia, by sa na jeho mieste nepýtal podobne?
Kto z nás by v jeho dobe nezmýšľal obdobne?
Potom, presnejšie, o osem dní neskôr, píše evanjelista Ján, sa stalo niečo neuveriteľné.
„Po ôsmych dňoch zase boli dnuká Jeho učeníci; aj Tomáš bol s nimi.
A prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám!“
Hoc dvere boli zavreté, zatvorené, medzi nich, zhromaždených učeníkov, sa postavil Ježiš.
Akoby sa nič nestalo.
Akoby sa nechumelilo ich pozdravil: Pokoj vám!
Samozrejme sa v tej situácii Ježiš obrátil aj na Tomáša a povedal mu:
„Daj sem prst a viď moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci,
ale veriaci.“
Tak to musel byť riadny šok!
Tu sa už nič nedalo namietať.
Tomáš sa mohol len hanbiť.
Neviem, či vy ste niekedy zažili takú hanbu, že ste boli viditeľne umlčaní z toho, čo ste zatĺkali.
Neviem, ako ste sa zachovali vy.
Niekto by sa prepadol od hanby. Radšej by ušiel, alebo by stále zapieral: to nie je možné, ja som sa zbláznil, asi patrím na psychiatriu, radšej sa tam zavriem, ako by som toto mal znášať....
/Nerobia tak mnohí? Pred rokom havaroval autobus na Polomke. Šofér, ktorý bol jednoznačne vinný sa dal zavrieť na psychiatriu. Radšej, akoby mal znášal vinu, hanbu./
Tomáš ale také niečo neurobil.
Nie preto, že vtedy psychiatrické liečebne neboli, ale že moc Pána Ježiša ho premohla.
Nie násilná moc, ale moc pokoja.
S ním totiž Ježiš prišiel.
Tento Boží pokoj, ktorý Ježiš priniesol ho nielen premohol, ale aj zmocnil, dal mu silu, ktorá sa u neho prejavila priam vytrysknutím gejzíra.
Ten sa zo svojej hĺbky pýtal von.
Toto vo mne totiž vyvoláva Tomášovo vyznanie, ktoré máme aj vo Viere všeobecnej kresťanskej: Verím v Ježiša Krista, Syna Jeho jediného, Pána nášho...
Táto krátka veta: Pán môj a Boh môj! - znamená veľmi veľa.
Je v nej všetko.
Tomáš nepovedal slová uznania viny, prosby o odpustenie, ako to robievame my v spovedi.
Toto bolo úplne zbytočné, lebo v týchto slovách vyjadril aj toto.
Bolo v nich ozaj všetko.
Lebo slová Pán a Boh môj sú aj vyjadrením úplnej oddanosti.
Možno to celkom nechápeme, pretože my slovo pán používame bežne ako zdvorilostné oslovenie.
No vtedy, ak niekto povedal niekomu pán môj, znamenalo to nie iba uznanie, že je to výnimočný človek, vážim si ho, ale - teba môj pane, som ochotný a schopný poslúchať, bezvýhradne ť 56a nasledovať. Rob so mnou, čo chceš. Patrím tebe.
A čo slovo Boh?
Martin Luther definoval: Boh je ten, od ktorého očakávam len to dobré.
Včera sme mali konfirmačné vyučovanie.
A zamýšľali sme sa nad tým, čo znamená veriť.
Deti sa snažili veľmi pekne.
Napr. Povedali, že veria šoférovi autobusu, brzdám na aute, že ich nesklamú...
Hoci paradoxne včera sme počuli o katastrofe lietadla s posádkou poľského prezidenta, kde zrejme nezvládol situáciu pilot. V danej chvíli nevedel, koho má viac poslúchať – či svoju posádku lietadla, teda národnú elitu, ktorú viezol a mali svoje priania, možno aj príkazy, alebo doporučenie správcu letiska.
Apoštol Pavel situáciu viery vyjadril dôraznejšie.
Keď apoštol Pavel hovoril o viere, všade písal verím v Boha, v Krista.
„In“ je výraz mladých.
Kto je podľa nich „in“?
Kto je vo vnútri diania?
Ten, koho slová, reči, alebo aspoň oblečenie či účes svedčia o tom, čo vyznáva.
Ak teda my veríme v Boha, v Krista, znamená to, že naše slová, činy, celý náš život svedčia o tom, že my patríme Bohu, Ježišovi Kristovi.
Že žijeme v Ňom.
Žijeme Jeho život.
A On žije v nás.
Máme spoločné myšlienky, spoločné myšlienkové pochody.
Robíme veci rovnako.
Aj keď sa zdá, že sme od seba ďaleko, ale sa navzájom cítime...
Máme takého človeka, s ktorým ste zistili, že zdieľate rovnaké názory a máte toľko spoločného,
že vás možno nazvať doslova syamské dvojčatá?
Ak nie, tak toto len ťažko pochopíte.
Veľmi zvláštne.
Neverím v náhody.
No keď toto spomínam, uvedomujem si, že Tomáš mal prímenie Dvojča.
Niekto hovorí, že bol jeden z dvojičiek.
Možno s tým bratom, alebo sestrou toto cítil a vo chvíli, keď sa zjavil vzkriesený Ježiš si na toto spomenul.
Nebol rovnako cítiaci s Ježišom.
Ježiš svojim učeníkom počas života hovoril a učil ich.
Ja a Otec jedno sme.
V závere by som sa ešte rada zastavila pri slovách Pána Ježiša, ktoré sú určené nám, žijúcim omnoho neskôr ako Tomáš.
Často totiž počujem hovoriť ľudí: Im sa verí v Boha, v Krista, keď Ho videli, počuli, zažili,...
Pán Ježiš však práve pri Tomášovi blahoslaví nás, ktorí sme Ho nevideli na vlastné oči.
Teda dáva nám požehnanie, robí z nás výnimočných, že aj keď sme nemali možnosť s Ním byť zoči-voči, ten pocit, tú radosť napriek tomu môžeme cítiť, môžeme v sebe mať.
Keď si spomenieme na Ježišove blahoslavenstvá v reči na vrchu, tam blahoslaví chudobných, zarmútených, plačúcich, žízniacich čo je opak sebavedomých, nekajúcich, boháčov, pyšných samospravodlivcov, vzorných zbožných...
Pán Ježiš tak robí preto, lebo pred Bohom platí prosté milosrdenstvo.
Nie chladné porozumenie zákona; pred Ním platí čistota srdca, nie samospravodlivá vonkajšia čistota.
Ak by sme doma Božie slovo pozorne čítali, presne to tam nájdeme.
Blahoslavení sú teda tí, čo dovolili prevrátiť svoj ľudský úsudok.
Blahoslavení tak nie sú odkázaní na prítomnosť, ale v akejkoľvek nepriaznivej situácii žijú v svetle Božej budúcnosti.
Boli ste, cítili ste sa niekedy blahoslavení?
Šťastní natoľko, že vám mohli závidieť, napriek vašim vonkajším okolnostiam?
To vám, sestry a bratia, prajem.
Lebo blahoslavenstvo sa chce dokázať a dokazuje sa v prejavoch Božej moci a Jeho pomoci.
Nie v statkoch , ale v Božej prítomnosti, v Jeho blízkosti.
Chcete cítiť ten blažený pocit – som šťastný, že som to zvládol, že mi bol daný dar, cítiť Božiu prítomnosť, Jeho moc vo mne, cezo mňa?
Stačí veriť.
Veriť slovu, ktoré nám zanechali aj evanjelisti, Ježišovi učeníci.
Aj Ján, ktorý v závere svojej knihy píše:
„Ešte mnoho iných znamení učinil Ježiš pred svojimi učeníkmi, ktoré sú napísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste uverili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a – veriac –
aby ste mali život v Jeho mene.“
Áno, je to zodpovednosť najmä pre nás kazateľov kázať tak, aby ľudia cítili Pána Ježiša medzi nami, v našom spoločenstve, ako živého, mocného v Duchu.
Ale je tu aj zodpovednosť pre poslucháčov, aby boli otvorení pôsobeniu tomuto Duchu,
ktorý chce viať aj medzi nimi, ktorý chce zmocnieť aj v ich.
Nech sa tak stane.
Pane, pomôž našej nedôvere.
Amen.
